Prihlásiť Zaregistrovať

Prihlásenie

Login *
Heslo *
Zapamätať

Registrácia

Polia označené hviezdičkou (*) sú povinné.
Meno *
Login *
Heslo *
Overiť heslo *
Email *
Overiť email *
Captcha *

Dáš aj chlapčekovi loptičku? Áno daj, táááááák. Jéééj ty si ale šikovný chlapec, ty si náš šikuľko, si šikovný, dobre. A potlesk… Toto som si dnes vypočula ja a jeden asi 1,5 ročný chlapček na ihrisku od svojej mamičky. Mal v ruke tri loptičky, ktoré patrili ku guľôčkovej dráhe a podelil sa o jednu z nich s jedným trošku starším chlapcom. Šikovný…. A čoskoro (alebo možno už aj teraz) závislý od pochvaly.


A čo je na tom vlastne zlé?


Malé deti majú v sebe priam úžasné schopnosti, prvou z nich, je adaptovať sa do svojej rodiny. Na svete žije niekoľko miliárd ľudí a ich podmienky pre život sú rôzne, či už ide o klimatické podmienky, alebo majetkové. Každé jedno milované dieťa je vo svojej rodine šťastné, a to „ako to je u neho doma“ považuje za správne. Pre neho tak funguje svet.

Ďalšou schopnosťou je, že dokonale absorbuje každý moment svojho života, ukladá si ho do nevedomej pamäte a v budúcnosti sa podľa tohto vzorca bude správať. (A práve vďaka tejto schopnosti, v stresových situáciách vychádzajú z našich úst slová, ktoré nám hovorili naši rodičia.)

Super schopnosť, ktorú deťom veľakrát nechtiac zničíme, je silná, vlastne až neskutočne silná vnútorná motivácia. Odhodlanie dosiahnuť svoj cieľ. Ten cieľ môže byť pre nás dospelých niekedy až malicherný. No pozrite sa do tváre niekoľko mesačného batoliatka ktoré lezie na schody. Pozrite na to odhodlanie. A keď ich vylezie, tak opäť z nich zlezie… a opäť na ne vylezie a zlezie… a ešte to niekoľkokrát zopakuje a je šťastné. Potrebuje počuť že je šikovné? Dá mu táto naša pochvala niečo naviac? Povie mu to o ňom niečo viac?

To batoľa bolo vytrvalé a hlavne šťastné. Spravilo to, čo mu kázal jeho vnútorný hlas a dokázalo to. Je so sebou spokojné. A šťastné. A práve takto vzniká sebavedomie.

A bude ešte šťastnejšie, ak si jeho úspech užijeme s ním, ak sa budeme úprimne tešiť z toho, čo práve dokázalo. Ak budeme na neho bezpečne dohliadať a súhlasne sa na neho usmievať. Niekedy nemusíme povedať vôbec nič, čo mu však povedať môžeme je, že sme šťastní, že sa tak snažilo, že si dávalo pozor a bolo opatrné, že to zvládlo… Oceňme to, čo je pre nás dôležité a hlavne úprimné.


 

A čo sa stane ak je naše dieťa stále „šikovné“?

Jeho vnútorná motivácia sa začne meniť na vonkajšiu. Začne robiť veci pre to, aby počulo, že je šikovné. A keď tieto slová nepočuje, stráca istotu a vieru v seba, či to spravilo správne. Jeho cieľom už nie je jeho radosť z činnosti ale to, že mu povieme že je šikovné. Vytvoríme v ňom závislosť na pochvale. Ostane to v ňom celý život. Ako sa s tým neskôr vysporiada, je už samozrejme na ňom…
Do dnes si pamätám na jedno dievčatko, ktoré dostalo v druhom ročníku svoju prvú dvojku. Strašne sa rozplakalo, že už nie je šikovné.

A ako to teda spraviť správne?

Rovnako ako pri tom batoliatku, tešiť sa s ním. Naozaj a úprimne. Vráťme sa k šikuľkovi zo začiatku. Ten chlapček išiel dať loptičku tomu druhému hneď, ako mu to mama povedala. Úplne by stačil mamin súhlasný úsmev, prikývnutie hlavou alebo obyčajné ďakujem. Ten chlapček sa úplne prestal hrať, ostatné loptičky pustil na zem a začal si tiež tlieskať, stratil záujem o činnosť čo robil a hneď s ním odišli preč, škoda…

To ako to robiť správne je v každom z nás, a každý to má inak. Deti potrebujú počuť že robia veci správne, majú radi, keď ich o niečo prosíme a keď sa im úprimne poďakujeme. Majú veľmi radi, keď oceníme ich pomoc. Keď sa tešíme z ich snahy a odhodlania. Aj tie najmenšie (a myslím naozaj malé, ani nie ročné) deti vnímajú, čo a ako im povieme. Majú radi úlohy, ktoré sú pre ne primeranou výzvou. A majú radi ak sa s nimi tešíme. Tiež si však musíme dať pozor na to, aby boli v prvom rade z činnosti štastné deti a nerobili to pre našu radosť.

Ročné dieťatko nebude dávať prádlo do práčky pre to, že je šikovné, ale pre to, že ho to bude baviť. A keď mu zo srdca povieme, že mu ďakujeme že nám pomohlo dať prádlo do práčky a teraz si môžeme spolu čítať knižku. Dáme mu najavo, že jeho práca mala aj pre nás zmysel a môžeme ísť robiť spolu niečo, čo má ono rado.

Stačí si všímať úplné maličkosti. Keď poleje vonku suchú trávičku, keď narovná pokrčený koberec alebo keď nájde smietok a hodí ho do koša. Ak si ich budeme všímať a úprimne a s láskou ich pomenujeme, poďakujeme sa za ne alebo povieme, že sa nám páčilo, že to spravili, deti budú mať pocit, že sú dôležitou súčasťou svojej rodiny, že aj keď sú maličké, tak sú dôležité. Robia veci, ktoré ich napĺňajú a dávajú im pocit, že môžu pre seba alebo svojich najbližších niečo spraviť. Začnú si veriť, že to zvládnu a tvoriť si sebavedomie.

Viete ako som naposledy (ne)pochválila svojho syna? Chcel si maľovať vodovými farbami. Dala som mu veľký výkres na podlahu a zabudli sme dať pod neho podložku. Keď som sa za ním za chvíľku vrátila do izby, tak podlaha bola prekvapivo čistá. A bola som fakt šťastná. „Ty si si dával aký veľký pozor keď si maľoval, som si myslela že bude podlaha od farieb, a je čistá. To je super, nemusíme ju teraz umyť.“ Škoda že som neodfotografovala ten pohľad a nezachytila to spokojné áno čo mi povedal.

P.S.: Nehovorím, aby ste svojím deťom nikdy nepovedali že sú šikovné, len nech sa z toho nestane pravidlo, že sú šikovné stále. Zamerajte sa skôr na to, čo to znamená pre Vás. Povedzte to Vášmu dieťatku a taktiež viac chváľte činnosť ako dieťa samotné.
Slová „si šikovný/á“ sa môžu stať pre nás zautomatizované a pre deti veľmi nebezpečné a ak sa z nich vznikne závislosť, budú na ne celý život čakať...

Autorka: Marcela Gregorovičová


  


Najčítanejšie na blogu

Komunikácia s deťmi Montessori spôsobom

Starostlivosť o deti úzko súvisí so spôsobom komunikácie. Komunikácia montessori spôsobom zahŕňa nefalšované uznanie a rešpekt voči deťom a nasleduje montessori princípy. To zahŕňa viac než len slová a intonáciu. Je to tiež postoj, reč tela a činy odpovedajúce deťom a ich potrebám. Každému dieťaťu mladšiemu než tri roky takáto vnímavá komunikácia pomáha dôverovať jeho vychovávateľom, slobodne sa pohybovať, objavovať a rozvíjať jeho zručnosti. Ako teda vychovávateľ (rodič) komunikuje s deťmi Montessori spôsobom? Nasledujúci zoznam nie je úplný, ale ponúka niekoľko dôležitých spôsobov komunikácie v Montessori zariadení (rodine).

 

Čítať ďalej...

Päť pravidiel, ktoré pomôžu dieťatku rozprávať

Prvé slová zvyčajne prichádzajú spolu s prvými krokmi medzi dvanástym až osemnástym mesiacom. Od Márie Montessori vieme, že mozog dieťaťa v tomto období funguje ako špongia. Absorbujúca myseľ nasáva podnety z okolia, od narodenia počúva hovorenú reč svojich rodičov, všetko si to do hlávky ukladá až zrazu dôjde k zázraku a slová, najskôr veľmi jednoduché a skomolené, začne používať. Bez toho, aby sme dieťa cielene učili, postupne rozpráva. Naučí sa to úplne samo. Niektoré skôr, iné trochu neskôr, každé v čase, kedy je pripravené. Ako mu vyjsť v ústrety a túto úžasnú cestu trochu uľahčiť?

Čítať ďalej...

Ako sa hodnotí a chváli v montessori

Jednotky a päťky, posielanie za dvere, poznámky v žiackej knižke, ale ani ódy na šikovnosť či prílišné pochvaly v montessori pedagogike nenájdete. Prečo? Ako to môže bez týchto tradičných výchovných praktík fungovať? Montessori chce, aby dieťa pracovalo samo pre seba a nie za odmenu. Zameriava sa preto na vnútornú motiváciu. Vy ale predsa svoje deti ľúbite a chcete ich pochváliť! Ako teda na to?

Čítať ďalej...

To najlepšie pre najmenších (0 - 6 mesiacov)

Keď sa bábätko narodí, tak to najdôležitejšie pre neho sú rodičia. Ich hlas, vôňa, tvár. To, ako sa s novorodencom zaobchádza, si nesie so sebou celý život. Rovnako je to aj s koncentráciou. Už dvojtýždňové bábätko sa dokáže koncentrovane pozerať na kontrastne čierno-biele obrazce. Preto je prvá montessori pomôcka pre deti práve závesný čierno-biely mobil známy ako Munari.

Čítať ďalej...

Kým oslávim prvý rok (6 - 12 mesiacov)

Keď sa z malého bábätka stáva batoľa, z rodičov sa stávajú strážcovia všetkého v domácnosti. A týchto drobcov takmer vôbec nezaujímajú žiadne hračky. Malí objavitelia by chceli robiť to, čo robia aj rodičia a preto chcú všetko otvárať a zatvárať, schovávať a premiestňovať, navliekať a skúšať, čo sa kam zmestí. Ak sa deťom ponúkne to, o čo majú záujem správny čas, tak ich tieto pomôcky zabavia na dlho.

Čítať ďalej...