Prázdne nádoby v nás

Na okamih, keď som sa stala mamou, nikdy nezabudnem. Keď mi sestrička položila na bruško novorodeniatko, vôbec som nevnímala jeho plač. Onemela som úžasom a po chvíli som dookola opakovala slová: „Aká je nádherná… je úžasná… že je nádherná…“ Manžel stál pri mne, utieral mi slzy a len prikyvoval, neschopný slova. Hoci som každý deň ďakovala za ten úžasný zázrak plačúci mi v náručí, neuvedomovala som si silu a energiu ukrytú v tom malom telíčku.

 

montessori vychova

Prešiel rok a pol plný radostí aj kritických chvíľ. Nikdy som neoľutovala chvíľu, keď som sa rozhodla pre bábo skôr ako pre manželstvo, ale vo vnútri som stále cítila, že čokoľvek robím, nie je to dobré. Mama má šiesty zmysel, vnútorný hlas, ktorý hlási, že niečo nie je v poriadku. Akosi zosilnel, keď maličká vyrástla, začala chodiť a nadišiel čas „krotenia“, usmerňovania a nekonečného opakovania „to nesmieš!… nerob!… nedotýkaj sa!…“. Neraz som večer zúfalo sedela a pozerala „do blba“. Po tisíci raz som sa pýtala manžela: „Myslíš si, že som dobrá mama?“

Do môjho života zasiahla náhoda, osud alebo možno aj Boh. Niekto chcel, aby sa mi otvorili oči a tak sa do mojich rúk dostala kniha od „akejsi“ Marie Montessori. Jej slová sa mi vrývali priamo do srdca. Keď som sa pozrela na svoju dcérku jej očami, naozaj som uvidela toho úžasného človeka, ktorého veľkosť je zatiaľ predo mnou skrytá. Hoci sa Maria Montessori narodila koncom 19. storočia, jej myšlienky a postrehy ohľadom vzdelávania detí dokázali už v jej dobe udivovať svet. Jej „iný“ prístup a viera, že pre dieťa je najdôležitejší čas na vzdelávanie obdobie od narodenia do troch rokov, nie počas školského a univerzitného štúdia,  pretvorilo klamlivú strnulú domnienku verejnosti. Zmenilo aj moje videnie dieťaťa. Ako často si myslíme, že deti sú „prázdne nádoby, čakajúce na naplnenie našimi múdrosťami“ a ako veľmi sa mýlime. Boli sme to my, kto ich naučil hneď po narodení plakať, aby vyjadrili svoje potreby? Boli sme to my, kto ich naučil skúmať svet ústami? Dokonca si nemôžeme pripisovať ani zásluhy, keď dieťa povie prvé slovo. Dieťa sa učí bez toho, aby to samo vedelo. Učí sa hrou. Iba my stále žijeme v sebaklame, že dieťa treba všetko naučiť. A jediný spôsob, to všetko dosiahnuť je donútiť dieťa počúvať. Sami sa pasujeme za tých najschopnejších učiteľov, na ktorých sú naše deti odkázané a pritom sme iba ich pomocníkmi, asistentmi, ktorí im prostredníctvom poskytnutia slobody, podnetov a času uľahčujú učenie. A naopak, oni sú našimi učiteľmi. Je v nich oveľa viac, nevyhasínajúci plameň bažiaci po poznaní, ktorí silnie pri zážitkovom učení, ale hasne, keď zaujímavý svet premeníme iba na sled viet určených na memorovanie. A práve o tom je pedagogika Montessori. O vzdelaní, ktoré nesprostredkúva učiteľ, ale ktoré, ako prirodzený proces, prebieha samovoľne v každej ľudskej bytosti. „Jeho podstatou nie je počúvanie slov, ale praktická skúsenosť, ktorú jedinec získava pri aktívnom pôsobení na svoje okolie. Úlohou učiteľa  nie je hovoriť, ale premyslieť si a pripraviť taký sled motivačných prvkov, ktorý by deti viedol k spontánnemu vstrebávaniu vedomostí…“

Zasa ma niečo naučila. Cítim, že moja prázdna nádoba sa od jej narodenia napĺňa. Štandardné inštitúcie na vzdelávanie vnímajú deti do troch rokov ako osoby, ktoré nie sú schopné učiť sa, vzdelávať, pretože nevedia rozprávať, obsedieť na jednom mieste a počúvať prednášanú látku. Ale ony potrebujú a samy hľadajú podnety, učia sa a zdokonaľujú v závislosti od svojich možností, ktoré im ponúkame my, rodičia. Dovoľme im, aby nás zdokonalili a urobili úplnými ľuďmi. Prestaňme vnímať slová „deti sú naša budúcnosť“ ako frázu, ale dajme im plný význam, aby z nich naozaj mohli vyrásť ľudia, ktorí prinesú svetlo zajtrajšku.