CHYSTÁTE SA ZBAVIŤ PLIENOK TOTO LETO?

Pridajte sa do nášho kurzu a podpornej skupiny na facebooku

Bez plienok a bez stresu so zľavou 40% do 20.6.2024

 

Separačná úzkosť

Separačná úzkosť je vývinovým obdobím, ktorým si dieťa prechádza medzi 6. až 12. mesiacom (niekedy 18.). V tomto období si vytvára puto k najbližšej osobe (väčšinou matke), pri ktorej sa cíti úplne bezpečne a isto. Ak sa tá stratí z dohľadu, prepadá panike, má strach, spustí zúfalý plač… Nakoľko dieťa žije v prítomnom okamihu, nechápe, že sa matka o chvíľu vráti, že ho neopúšťa. Chce s ňou byť v nepretržitom kontakte.

 

Keď dieťa prežíva separačnú úzkosť, jednoznačne ho z nej „nevyliečime“ tým, že ho budeme od nás oddeľovať. Práve naopak, z vývojového hľadiska to najlepšie, čo môžeme urobiť je pomôcť nášmu dieťaťu, aby sa cítilo bezpečne tým, že budeme plne prítomné pri dieťati. Násilné oddeľovanie nepomôže dieťaťu ku nezávislosti, ale naopak, u dieťaťa sa môže vytvoriť falšovaná povrchná nezávislosť, pretože sa nevytvorili základy pre bezpečie. Ako toto obdobie zvládnuť a zostať pri mentálnom zdraví? Tu je pár tipov:

1) Zmeňme očakávania.
Od dieťaťa nemôžeme čakať, že zmení svoje očakávanie mať nás stále nablízku, preto musíme byť ochotné zmeniť postoj k tomu, čo si myslíme, že by sme mali zvládnuť počas dňa. Či už spomalíme s upratovaním, alebo si párkrát do týždňa namiesto domáceho varenia donesieme obed z denného menu z reštaurácie v obedári a pod. Potrebujeme si v tomto čase pripomenúť, že dieťa nás potrebuje. Je to čas, keď mu môžeme veľmi jasne ukázať, čo pre nás znamená.

2) Ak je to možné, nerobme v tomto období zmeny. Dodržujme rutinu.
V tomto období sa odporúča nezačínať s opatrovateľskou službou, či jasľami. V prípade, že je nástup do zamestnania nevyhnutný, skúsme na to naše dieťa pripraviť dopredu, napr. tak, že zariadenie budeme spoločne navštevovať o niečo skôr, než príde čas na oddelenie. Dieťa si potrebuje vybudovať dôveru, že sme tu stále pre neho a zmena je bezpečná. Keď sa cítime vystresované dieťatkom, ktoré je mrzuté, skúsme sa vžiť do jeho situácie, ale buďme empatické aj ku sebe. Predtým, než čokoľvek povieme začnime takto: „Viem, že je to pre teba ťažké, lebo chceš teraz byť so mnou a potrebuješ ma, aby si sa cítil/a bezpečne …“ pred tým, než dokončíme vetu povedaním toho, čo potrebujeme urobiť, dokončiť a pod., nahlas, aby sme to počuli my samé. Určite v takejto perspektíve pocítime viac empatie ku nám samým. Pamätajme tiež, že dieťa nie je zlé, či manipulujúce, ale pravdepodobne len vystrašené a my sme tie, pri kom sa cíti bezpečne.

3) Naučme sa upokojiť sa.
Mať zručnosť upokojenia nám môže pomôcť upokojiť paniku a úzkosť, ktoré narastajú vtedy, keď sú emócie nášho dieťaťa väčšie, než dokážeme zvládnuť. Keď sa cítime rozorvané na všetky strany, jednoduché hlboké dýchanie a prijatie situácie môže spôsobiť zmenu.

4) Požiadajme o pomoc.
Dnes sa bojíme požiadať o pomoc. Máme strach, že budeme súdené ako neschopné matky. Poprosiť o pomoc vyzerá ako znak slabosti. Známe indické príslovie však hovorí „Chce to celú dedinu vychovať dieťa.“ Keď nám domáce práce prerastajú cez hlavu a dieťa nás potrebuje 24/7, je čas zavolať rodičov alebo svokrovcov na pomoc, poprosiť manžela, aby zobral dieťa von a pod.

5) Vychutnajme si toto obdobie
Hoci to znie bláznivo, v tomto období sa môžeme s dieťaťom maznať, objímať ho a vychutnávať si, keď nám sedí v lone. Čas letí a veľmi rýchlo príde obdobie, keď sa naša ratolesť vydá na svoje prvé objavy sveta, usmeje sa na nás, utekajúc od nás. Objatí bude vtedy pomenej. Nehovoriac už o teenagerskom veku, keď s nami pravdepodobne nebudú chcieť mať veľa spoločného a dôležitejší budú rovesníci.

6) Vyskúšajme hračky
Existujú hračky, ktoré pomáhajú pri separačnej úzkosti. Niečo sa na malú chvíľku stratí z dohľadu a potom opäť ukáže. Dieťa spozná, že keď to nevidí neznamená, že to je preč.

Tu sú príklady:

Keď sa guľôčka hodí do krabičky, na chvíľku zmizne a potom sa objaví. Ak dieťa nie je ešte schopné samo hádzať guľôčku, stačí ak sa na to pozerá a vhadzujeme my.

V tomto období stačí použiť jednu loptičku, ktorú rukou zatlačí (alebo my zatlačíme). Ked sa loptička kotúľa dole, chvíľami ju nie je vidieť.

Napísali: Katka Sikorski a Lucia Kociánová

Podobné články