Montessori pedagogiku sprevádzajú dva predsudky súčasne, ktoré si paradoxne odporujú. Jeden je, že deti v takejto škôlke a škole nemôžu nič robiť, lebo sa musia podriadiť zvláštnym pravidlám. Druhý, že si môžu robiť hocičo.
Montessori je výchova bez trestov, bez hrešenia, bez opravovania, bez okrikovania, láskavá a rešpektujúca. Je to vzdelávanie založené na pozorovaní detí pri ich slobodnej činnosti. To ale neznamená, že nemá hranice. Ako to teda je?
Omyl č. 1: Učiteľky sú chladné a v škôlke vládne prísna disciplína
“Len sa na ne pozrite, chúdence. Nemajú tam žiadne hračky, všetko robia samé, stále musia potichu upratovať a tá prísna učiteľka ich ani nepochváli.” Tak to môže navonok pre niekoho pôsobiť.
Je pravda, že pre montessori škôlky je príznačná disciplína. Je to miesto, kde sa neokrikuje, nebehá po triede, deti sa vzájomne rešpektujú a v čase práce s pomôckami tam naozaj býva takmer úplné ticho.
Táto disciplína však nie je vynútená trestom ani odmenou. Je výsledkom procesu postupného začlenenia každého jedného dieťaťa. Deti sa adaptujú na pravidlá, lebo samé cítia, že fungujú a sú pre ne prospešné.
Ako môže trojročné dieťa samo vedieť, čo je preň dobré? Odpoveďou je vnútorná motivácia a vnútorná disciplína. Tá sa dá ale dosiahnuť len v pripravenom prostredí a za sprevádzania rešpektujúcej učiteľky.
Učiteľka chápe a uznáva, že:
- deti musia mať voľnosť vo výbere denných prác a nesmú byť vyrušované pri ich spontánnej činnosti,
- im nemôže prikazovať žiadnu prácu,
- nesmú byť strašené, odmeňované ani trestané,
- musí byť tichá a navonok pasívna, musí trpezlivo čakať a takmer sa stiahnuť zo scény,
- musí potlačiť svoju vlastnú osobnosť, aby bolo viac priestoru pre samostatnú detskú aktivitu,
- pripravuje pomôcky pre použitie,
- a v neposlednom rade stanovuje hranice, na ktorých trvá (napríklad – deti môžu pracovať len s pomôckami, ktoré im už učiteľka predstavila; vždy pracujú len s jednou pomôckou a po práci ju odložia späť na miesto, aby ju malo pripravené ďalšie dieťa; na koberčeky sa nešliape, počas práce sme ticho…).
Omyl č. 2: Tie deti si robia, čo chcú
Montessori pedagogika stavia na silných stránkach dieťaťa. Samo zisti, v čom si dobré a čo chceš robiť.
Deti si podľa svojho uváženia vyberajú aktivity, ktorým sa chcú venovať. Platí však, že rozhodovať sa slobodne môžu dovtedy, kým neobmedzujú slobodné rozhodovanie iných, nerušia spolužiakov pri ich práci, či nepôsobia deštruktívne, napríklad kým neničia pomôcky alebo kým ich nepoužívajú inak, ako je určené.
Jedným z hlavných princípov je, že deti sa rozhodujú slobodne a za svoje rozhodnutia nesú zodpovednosť a znášajú dôsledky. Napríklad: Ráno učiteľka pozve deti na elipsu, kde sa porozprávajú o jeseni. Janko sa rozhodne, že dnes na elipsu nepôjde a radšej si ide s druhou učiteľkou vykladať geometrické telesá. Popri tom ale načúva a zapáči sa mu, ako sa deti rozprávajú o listoch a tiež by im rád porozprával, ako videl počas jesennej túry veveričku. Učiteľka mu môže navrhnúť, aby im to porozprával zajtra alebo ak sa naskytne iná príležitosť počas dňa. Na elipsu už ísť ale nemôže. Mohol by narušiť skupinu.
Pozor, nie je to trest. Je to priamy dôsledok jeho rozhodnutia.
Deti majú slobodu:
- pohybu – môžu sa voľne pohybovať po triede, od jednej aktivity k druhej, priestor je upravený tak, aby bol pre ne bezpečný a aby na všetko dosiahli bez asistencie dospelého;
- rozhodovania – základom montessori prístupu je, že deti si samé volia, čomu sa budú venovať. To im napomáha spoznať svoje záujmy, potreby a schopnosti;
- času – dieťa si samé určuje tempo a čas svojej aktivity, nikto ho nesúri, aby začalo ani aby skončilo. Môžu pracovať s materiálom tak dlho, ako sa im páči. Vďaka tomu sa ľahšie koncentrujú. Táto sloboda ich tiež učí trpezlivosti, ak čakajú na pomôcku, s ktorou práve pracuje kamarát.
- miesta – volia si, kde budú pracovať. Musia však dodržiavať určité pravidlá, ako napríklad, že s vodou sa nepracuje na koberci;
- sociálnej formy – dieťa môže pracovať samé alebo so spolužiakom podľa typu pomôcky, netolerujú sa hlučné skupiny;
- robiť chyby – v montessori je kontrola chyby “zabudovaná” v samotných pomôckach. Dieťa príde samé na to, že niečo nie je správne. Nikto ho nekritizuje, neopravuje, nepoukazuje na jeho slabosti. Vďaka tomu získava vnútornú motiváciu a uspokojenie z činnosti.
Dokonale túto tému vystihlo, ako inak, dieťa. Mária Montessori vo svojej kniha Absorbujúca myseľ opisuje jednu príhodu: “Istá vysokopostavená dáma poctila našu školu svojou návštevou, a pretože mala konzervatívne názory, povedala jednému malému chlapcovi celkom štipľavo, podpichovačne: ”Tak toto je tá škola, kde si môžeš robiť, čo sa ti zapáči?”
“Nie, pani,” povedal chlapec. “My tu nerobíme, čo sa nám zapáči. Len sa nám páči to, čo robíme.”
To dieťa pochopilo jemný rozdiel medzi vyhľadávaním činností, ktoré človeku prinášajú potešenie a vykonávaním práce, ktorú si človek vybral, s potešením.”
Autorka: Lenka Straková
Zdroj: M. Montessori – Absorbujúca myseľ, www.montessoriacademy.com
Foto: www.pixabay.com, www.montessoricentenary.com
