Niektorí rodičia sa už nevedia dočkať, kedy im to malé stvorenie začne rozumieť. Kedy konečne pochopí, čo od neho chcú a sú zúfalí z toho, že nie je schopné počúvnuť jednoduchý príkaz. Akosi (my – dospelí, tí rozumní a zodpovední) zabúdame na to, že naša psychika je od tej detskej úplne odlišná a sme naivní, keď dúfame, že dieťa bude reagovať na naše verbálne inštrukcie. Ak si myslíte, že maličké dieťa to má oproti vám omnoho jednoduchšie, mýlite sa. Za svoj výkon v prvých rokoch života by sme im mali udeliť „nobelovku“.
Už od začiatku 20. storočia sa objavuje názor, ktorý rúca v spoločnosti vžitú domnienku o dôležitom veku človeka, z hľadiska vzdelania a utvárania osobnosti. Ak si myslíte, že dôležitým faktorom, ovplyvňujúcim náš život je vzdelanie dosiahnuté na strednej alebo vysokej škole, asi vás nový pohľad psychológov prekvapí. Tvrdia totiž, že tým najdôležitejším obdobím je práve doba od narodenia do šiestich rokov. Prečo? Ako môže čas, kedy si neuvedomujeme sami seba, ani svoje okolie vplývať na náš budúci život?
Prvé roky života dieťaťa ovplyvňujú to najcennejšie, čo človek má, jeho intelekt. Ten sa práve vtedy ešte len zakladá a formuje. Vzniká samotná osobnosť človeka, ktorá má najväčší vplyv na celý jeho život. Medzi hlavných protagonistov tohto názoru patrila Maria Montessori. Jej nový prístup vo výchove a vzdelávaní detí sa opieral o otázky, ktoré si dovtedy nikto nekládol. Prečo človek, na rozdiel od iných živočíchov, musí prejsť tak zložitým detstvom? Čo všetko sa počas detstva odohráva? Mariina povaha vedca bažiaceho po odpovediach a zároveň trpezlivého pozorovateľa priniesla prekvapujúce odpovede.
Pri pohľade na novorodeniatko a jednoročné dieťa musíme žasnúť nad tým, k akým úžasným pokrokom dieťa dospeje za jeden jediný rok. Pri tom sa dieťa nenarodí ani so štipkou vedomostí, pamäti či vôle, nemá čo rozvíjať. Mačka sa narodí a už vie mňaukať tak, ako dospelé jedince. Ale dieťa je nemé, jediným spôsobom, ktorým dokáže komunikovať s okolím je plač. A práve prechod od ničoho k niečomu považovala Maria Montessori za veľkolepú cestu a skutočnú záhadu pre ľudskú myseľ.
Psychika detí sa od našej veľmi odlišuje. Dojčence nevedia, že sa musia niečo naučiť alebo že sa učia. Ich myseľ je nevedomá a napriek tomu úžasná. Nevedomá myseľ dokáže byť nesmierne inteligentná. Jej podstatou je veľmi intenzívna a špecificky zameraná vnímavosť, ktorá prebúdza v dieťati nesmierny záujem o veci, okolie a nekonečné nadšenie všetkým, čo sa stáva súčasťou jeho existencie. Dieťa akoby absorbovalo vnemy z okolia nielen svojou mysľou, ale celou svojou osobnosťou. A práve tento vek považuje Maria Montessori za najdôležitejšie obdobie vzdelávania. Viete si predstaviť vzdelávať malé dieťa, ktoré nedokáže pohnúť ani vlastnými údmi? Maria však nechápe vzdelávanie ako memorovanie informácií, pozorné načúvanie a sústredenie sa na látku, ale ako podporu rozvoja duševných schopností dieťaťa, ktoré sa neopiera o tradičné výukové metódy.
Deti sa učia bez toho, aby o tom vedeli. Hra obsahuje duševnú energiu, ktorá spôsobuje, že sa dieťa zdokonaľuje a rozvíja. Ako dvojročné dokáže rozpoznať všetky osoby i predmety vo svojom okolí. Len ťažko si dokážeme vôbec predstaviť, o aký rozsah informácií sa jedná. Neostáva nám iné než pripustiť, že dieťa podáva v oblasti sebautvárania naozaj impozantné výkony. Vo veku troch rokov má dieťa položené základy svojej ľudskej osobnosti. V tej dobe už dosiahlo tak veľkých vývojových stupňov, že ak by sme chceli v dospelosti zopakovať pokrok dosiahnutý dieťaťom za prvé tri roky života, potrebovali by sme na to približne šesťdesiat rokov.
V troch rokoch je dieťa úplným človekom a pritom nevyčerpalo všetky možnosti ponúkané jeho zvláštnou schopnosťou psychicky absorbovať svoje okolie. A za to si zaslúži nobelovku – našu podporu, lásku a pozornosť.
