Stalo sa to nedávno v detskom kútiku, kam som prišla dvomi svojimi slečnami, päťročnou a trojročnou. Ja som si sadla na detskú stoličku, ktorá vyzerala, že by dokázala udržať aj dospelého človeka. Na malinký stolík určený na kreslenie, plastelínu a podobné radosti som položila pohárik s kávou, otvorila notebook a začala pracovať.
Skrátka rodičovská idylka. Okamžite som prepla do dospeláckeho sveta a deti zatiaľ neohrozene poznávali zákutia toho svojho.
O chvíľu sa k nám pripojila mama s chlapcom, ktorý mohol mať dva a pol roka. Chlapec vyzeral smelý, šikovný, obratný a asi aj spoločenský, lebo sa chcel hneď pridať k mojim deťom. To mu ale mamička nedovolila. Neustále krúžila okolo svojho milovaného dieťatka. Opatrne mu vybrala z ruky koníka a podala mu autíčko so slovami:
„Pozri srdiečko, akééé auto! Ako robí auto? Brmm-brmm! No povedz.. povedz- brmmm…“
Chlapec mlčal. Keď videl, že ku koňovi sa už nedostane, vybral sa na šmýkačku. No mama už stála za ním:
„Nie, nie sám, anjelik môj, sám nie. Len s mamičkou!“
Šmýkačka mala tri schody, nuž ale strach a možno aj zlá skúsenosť sú väčšie. Dieťa sa mame trhalo a chcelo vyjsť tých pár schodíkov samé, to mu ale mama nedovolila. Chytila ho na ruky (mala môj obdiv, bol to riadny valibuk) a opatrne ho spúšťala po šmýkačke. Pritom ho celý čas držala v náručí. A každý dopad do bazéna s guličkami si patrične užívala.
„Jéééj, to je super, že? Paráda! Toľko guličiek, a aké všelijaké! Zelená, žltá, modrá… toto je aká farba, anjelik? Čeeerveeenáá, žeee? Povedz, čeeerveenáá…“
Dieťa vytrvalo mlčalo. Po troch razoch ho už bazén s guličkami nebavil. Maminka si zrejme vydýchla, ono také vykladanie a nakladanie batoľaťa na šmýkačku tiež nie je ktoviečo. Malý sa vybral medzi moje deti, aby sa s nimi lepšie zoznámil a možno aj prehodil slovo-dve o možnostiach, ktoré detský kútik na hranie ponúka. To už ale bola mamička opäť pri ňom:
„Maťko, no spýtaj sa dievčatka, ako sa volá? Povedz jej, ako sa ty voláš. Povedz: ja som Maťko!“
Maťko, chudáčik, sa prísne zamračil a vyjadril mamičke svoj názor:
„Necem! Epoviem!“ Mám dve malé deti, preto viem, že touto hatlaninkou nám Maťko oznámil: Nechcem. Nepoviem. Vidieť, že je to rázny chlap s názorom. To však mamička neocenila:
„Maťko, prečo sa dievčatkám nepredstavíš? Veď chceš mať kamarátky!“
Hrozba nezabrala, Maťko má na dievčatá zjavne ešte čas. Chlapec sa o päť minút pokúsil uniknúť z matkinho náručia a vytrhol našej slečne detskú gitaru, ktorú držala v ruke. Veľká chyba!
„No Matej! To čo! Takto sa správa k deťom? A k dievčatku! Okamžite ju vráť! Matej!“
Zúfalý Matej sa od jedu a frustrácie hodil na zem. Nasledoval krik, až uši trhalo hádam aj loptičkám v bazéniku. Dosť toho mala aj jeho mama, ktorá chlapca začala obúvať do tenisiek a na brániace sa rúčky mu navliekala svetrík. Asi si všimla môj začudovaný pohľad a nepáčil sa jej, lebo vyhŕkla:
„Vy sa asi o deti nebojíte, keď ich tu necháte behať takto samé. To ja by som asi od strachu odpadla, keby som videla, ako mi lezie Matejko takto sám na šmýkačku!“
Obzrela som sa po deťoch, o čom je reč. Staršia dcéra sa práve vydala šmykľavou dráhou smerom nahor a predstierala, že je horolezec. Tá mladšia skúšala, či je šípka do bazéna s guličkami dobrý nápad (nebol). Nevidela som na tom nič zlé. Objavovať limity a možnosti života v bezpečí detského kútika, pod príležitostným dohľadom rodiča je úžasná vec.
Je skvelé, keď deti vedia, že mama je nablízku, aby pofúkala boľačku, alebo napravila zle obutú topánku. Že tato dočiahne na bager z najvyššej poličky. Že v maminej taške je voda, keby boli smädné a v tatinovej peňaženke drobné na koláč, ak by mali chuť. Ale nemusíme im to neustále pripomínať.
Nemusíme hasiť každý problém, zazerať na cudzie dieťa, lebo na trampolíne nedalo tomu nášmu prednosť, narovnávať každú sekundu zhrnutú ponožku. Nechajme deti užívať si trochu fyzickej a psychickej voľnosti. Hrať sa tak, ako ony chcú, občas sa poklbčiť, občas udobriť. Zažiť nadšenie, frustráciu, sklamanie aj spokojnosť bez toho, aby sme ich neustále držali za ruku.
Len iba tak majú šancu prísť na tom, kým sú, čo majú radi, čo ich zaujíma a od čoho je lepšie dať ruky preč. A keby bolo najhoršie, starostlivá mama sedí kúsok od nich.
Marcela Beňová
