Možno aj vám sa montessori pedagogika spája s triedením farebných skladačiek a príjemným hlasom učiteľky, ktorá má deti povzbudzovať a viesť na ceste poznania. Mária Montessori však priniesla do sveta škôl oveľa viac. Možno budete prekvapení, že to, čo dnes vnímame ako samozrejmosť, si musela tvrdo presadzovať a dokazovať pred kolegami zo sveta medicíny a školstva.
Mária Montessori sa narodila 31. augusta 1870 v Taliansku do bohatej a kultivovanej rodiny. Patrila medzi ženy-priekopníčky, ktoré sa odvážili využiť príležitosť a študovať. Budúca pedagogička sa rozhodla pre štúdium medicíny a bola vôbec prvou ženou na univerzite, ktorá lekársky diplom získala.
V tom čase podstatnú časť Talianska ovládala chudoba a nevzdelanosť. Po uliciach pobiehali tisícky malých zanedbaných detí, ktoré boli už od útleho detstva odsúdené na život v núdzi a beznádeji.
Mária Montessori, ktorá strávila niekoľko rokov pozorovaním a výskumom duševne postihnutých detí, verila, že sociálnu depriváciu je možné podchytiť a do určitého veku môže za použitia správneho prístupu chýbajúce schopnosti nielen doplniť, ale dieťa aj rozvinúť, naučiť myslieť a tvoriť.
A to sa stalo aj hlavnou víziou montessori pedagogiky- vychovať sebavedomé, nezávislé, samostatne mysliace a tvorivé deti, ktoré budú tieto hodnoty šíriť ďalej. Na začiatku jej netradičných myšlienok o zmene vo vzdelávaní detí bola náhodná udalosť. Na ulici cestou zo školy stretla malé opustené dieťa, očividne z chudobných pomerov, ktoré sa hralo s kúskom červeného papiera. Bolo neuveriteľne zaujaté hrou, akoby svet okolo neho prestal existovať.
Máriu Montessori to zaujalo- na jednej strane to bolo schopnosť dieťaťa nechať sa naplno pohltiť na prvý pohľad bezvýznamnou hrou. Na druhej strane si za jednoduchým zaujatím začala uvedomovať potrebu dieťaťa „učiť sa“ a získavať podnety bez pomoci dospelých. Tento na prvý pohľad bezvýznamný zážitok sa stal inšpiráciou pre jej pedagogiku.
Mária Montessori začala po tom, ako získala vzdelanie, pracovať v ústave pre choromyseľných, plnom zaostalých detí s poruchami učenia a intelektu. V ústavoch panovali kritické podmienky. Pretože v tom čase neexistovala vo výchove a vzdelávaní žiadna odborne vedená stimulácia, deťom sa neposkytovali žiadne podnety. O emočných podnetoch ako prejav lásky nemohla byť ani reč. Deti boli odsúdené na postupné duševné ochrnutie.
Začínajúca pedagogička premýšľala, ako ich situáciu zmeniť, navrátiť im ľudskú dôstojnosť a prebudiť ich potenciál. Spolu so svojím kolegom začali hľadať podnety, ktoré by prebudili zmyslové vnímanie detí. Objednávali si množstvo na mieru vyrobených drevených pomôcok a pozorovali, ako si s prvými edukačnými hračkami deti poradia. Niektoré deti začali prejavovať veľké pokroky, a to až do takej miery, že boli schopné zložiť štátne skúšky. Skutočnú odozvu však Montessori získala vtedy, keď niekoľko detí z ústavu získalo na skúškach lepšie výsledky, než bol štátny priemer.
Vtedy začala mladá profesorka uvažovať o tom, či by sa takouto metódou nedali vzdelávať a podnecovať nielen zaostalé, ale všetky talianske deti. Udalosti v osobnom živote ju prinútili prácu v ústave opustiť a pustiť sa znovu do štúdia. Tentokrát sa začala vzdelávať v oblasti psychológie a antropológie. Naďalej sa venovala deťom, ktoré veľmi milovala a verila, že ak z nich vychová pokrokovým mladých ľudí, urobí tak z Talianska lepšie miesto pre život.
Jej skutočný sociálny projekt začal vo štvrti San Lorenzo. Štát sa rozhodol venovať otázke rozrastajúcej sa chudoby a opravoval zanedbanú štvrť. Montessori zatiaľ dohliadala na maličké deti, ktoré ešte nechodili do školy. Otvorila Dom detí, ktorý charakterom pripomínal dnešné škôlky.
Spoločnosť v tom čase panoval názor, že deti nie sú plnohodnotní ľudia. Vnímali sa ako nepopísaný papier, kam rodič a učiteľ vloží všetky potrebné informácie. No Montessori si pri pozorovaní detí začala uvedomovať, že sa učia úplne iným spôsobom než dospelí. Sú zvedavé, radi objavujú, k učeniu potrebujú spontánnosť a potrebu poznávať nové majú v sebe zakódovanú. Tradičný systém memorovania ich brzdil a odradzoval. Vnímajú vlastnú dôstojnosť a majú prirodzené morálne hodnoty.
Montessori zároveň objavila základný princíp svojej pedagogiky- deti sa najlepšie učia pomocou vlastného aktívneho zapojenia. Pochopila, že ak sa majú vzdelávať novým spôsobom, potrebujú na to prostredie, ktoré bude úplne iné než tradičné školy. Nábytok a pomôcky, ktoré deti používali, nechala Montessori vyrobiť na mieru svojim malým žiakom. Detská stolička či malý stolík, ktoré sú dnes samozrejmosťou, boli v tom čase úplnou novinkou.
Výrazným posunom v montessori pedagogike bola technika zameraná na učene čítania. Mária Montessori vyrobila deťom jednoduchú pomôcku, kartičku s vyrezanými písmenami. Deti mohli po písmenku prechádzať prstami a vyslovovali nahlas prečítané písmeno. Zapojením viacerých zmyslov pri učení tak Montessori objavila svalovú pamäť. Deti sa bez neustálej pomoci dospelých rýchlo naučili čítať a zároveň písať.
Od roku 1909 sa Montessoriovej poznatky začínajú šíriť. Učitelia sa prostredníctvom školení oboznamujú s jej poznatkami a sami ich aplikujú na vlastných žiakoch. Mária Montessori sa stala uznávanou spoločnosťou. Nanešťastie nástup vojny a postupný nárast fašizmu v spoločnosti jej vyhliadky na zmenu školstva zničil. Pretože sa priamo ohradila voči narastajúcej agresii a protestovala proti tomu, aby sa fašistickej ideológiii učili už malé deti, stala sa nežiadúcou osobou. Čoskoro musela Taliansko opustiť.
Mária Montessori pokračovala v práci aj v zahraničí. Do konca života usilovne širila myšlienku dôstojného vzdelávania detí, ktorú prijali mnohé krajiny vo svete.
Hlavnou zmenou, ktorú do školstva Montessori priniesla, je pochopenie detskej individuality, vyzdvihovanie zvedavosti a radosti z učenia. Montessori verila, že hybnou silou učenia nemajú byť tresty a pochvaly, ale samotná činnosť, ktorá deťom umožňuje zažívať pocit uspokojenia. Za základ šťastného života pokladala vnútorný zápal, ktorý má škola v každom žiakovi objaviť, rozvinúť a otvoriť mu cestou za vlastným životným poslaním. Len tak môže z dieťaťa vyrásť dospelý, ktorý bude hodnotným členom spoločnosti.
Autorka: Marcela Beňová
