Musia deti pomáhať?

Tieto dôvody si naša generácia nepamätá. Upratovanie, spoločné varenie, sobotné pranie a žehlenie bolo bežnou súčasťou našich životova keďže rodičia predchádzajúcej generácie o emocionálnych potrebách a vzťahovej, rešpektujúcej či inak označkovanej výchove nikdy nepočuli, museli sme sa zapájať. Bez ohľadu na vyčerpanie zo školy a krúžkov, bez ohľadu na kamarátov. Bez ohľadu na naše individuálne potreby. Prečo? Slávny ekonóm Adam Smith by povedal, že blaho skupiny dostalo prednosť pred blahom jednotlivca.

Rodičia majú výčitky

Psychológovia a učitelia dnes bijú na poplach. Vraj sa bojíme pohnevať si svoje ratolesti. Chceme byť s deťmi zadobre, chceme, aby nás mali radi, chceme byť iní – tolerantnejší, chápavejší a láskavejší, než boli naši rodičia. Avšak namiesto toho mnohí z nás cítia, že deti sa im pri všetkej možnej tolerancii a rešpekte vzďaľujú. Pri rozhovore upierajú oči na notebook či mobil, prevracajú očami a aj najmenšia žiadosť je pre nich neskutočnou záťažou. A kto sa cíti vinný? Rodič.

Možno by stálo za to pripomenúť, že roztomilé deti i teenageri, sú napriek našej láske a starostlivosti ľudia, ktorí sú zo svojej podstaty sebeckí. Je to prirodzené. Nakoniec aj vývin dieťaťa sa nezaobíde bez absolútnej odovzdanosti matky, ktorá zabezpečuje všetky jeho potreby. Kŕmi ho, prezlieka, stará sa. Bez výhrad. Čím je dieťa staršie, tým viac sa od nej odpútava a začína niektoré veci (obúvanie, obliekanie, kŕmenie) robiť samo. Nestará sa o rodičov, mačku ani životné prostredie. Len o seba. Tak to má v útlom veku byť.

Postupne ako dieťa rastie, dostáva od rodičov požiadavku, aby sa viac zapájalo do rodinného kruhu. Prispelo svojím dielom. Odložilo hračky, dalo na stôl tanier, oblečenie zo škôlky ukladalo na stoličku. Rodičia si neuvedomujú, že pre dieťa je odtrhnutie sa od vlastného pohodlia a práca pre iných veľký sebazápor.

Upratať, keď môže mama? Nakŕmiť psa, keď je doma oco? Postupnými krokmi, ak sú rodičia vytrvalí, vychádza dieťa zo svojej ulity a čoraz viac sa podieľa na spokojnosti iných. Niektorým deťom to ide ľahko, iným ťažšie. Starať sa o iných je vždy obeta a sebazápor, pretože sa malý člen domácnosti prestáva iba hrať a zabávať a začína pracovať, aby prispelo do rodinnej komunity.

Starostlivosť o domácnosť je formou dozrievania

V jednej stredoškolskej príručke pedagogiky nájdete poučku, ktorá hovorí: Neúčasť na domácich povinnostiach je prejavom nedostatku záujmu a neúprimného vzťahu k ostatným členom rodiny. Jednoduchá a výstižná myšlienka. Ak učíme dieťa, že jeho povinnosti majú VŽDY prednosť pred ostatnými, učíme ho, že môže byť sebecké a zakaždým sa rozhodnúť pre svoje potreby. A to je škoda. Pretože také dieťa dostáva do života nezdravý návyk, v ktorom budú mať jeho záujmy – práca, škola, koníčky, víkend s kamarátmi, prednosť pred záujmami priateľky, manžela, detí a starnúcich rodičov. Nebude mať šancu obetovať sa, a tak sa nikdy nenaučí, ako fungujú zrelé a plnohodnotné vzťahy.

Obľúbený detský psychológ Marek Herman hovorí, že trojročné dieťa by malo mať doma aspoň tri povinnosti, aby správne dozrievalo.

Japonská podnikateľka Maria Kondo, ktorá na svojej záľube v upratovaní postavila kariéru a napísala na túto tému skvelú knihu, pri svojich upratovacích záťahoch u klientov prišla na to, že už trojročné deti veľmi dobre vedia, čo a ako treba upratať. A to dokonca bez dirigovania a vysvetľovania. Hovoríte si, že to by vaše deti nedali? Maria Kondo toto zistenie s úsmevom okomentovala: „Deti sú šikovné. Ale lenivé. Rovnako ako my dospelí.“

Čo robiť, keď šomrú a prevracajú očami

Ako na deti, ktorým sa napriek všetkému upratovať proste nechce? Ktoré pri každom umytom tanieri prevrátia oči a pri šúpaní mrkvy šomrú, že by im stačila sáčková polievka?

Možno vám príde vhod rada od mamičky troch detí Gabiky.

„Moje deti musia pomáhať doma od mala. Nikdy som z ich strany, pokiaľ motiváciou nebola pizza či kino, nezažila štipku nadšenia či aspoň mlčanie a chápavý postoj. Dlho som sa na to hnevala. Veď to nechcem len pre seba! Potom som si však uvedomila, kde ten postoj vidia? Veď ja sama neustále šomrem na plnú umývačku, žehlenie a celé Vianoce ich kibicujem, ako to u nás vyzerá.

Najprv som to bola ja, kto musel prestať nadávať a hnevať sa. Potom som jednoducho povedala mužovi, deťom a predovšetkým sebe, že upratujeme, aby sme sa doma cítili dobre a žili v zdravom prostredí. Po čase som si všimla, že ich postoj kopíruje ten môj. Keď som nefrflala na neporiadok, ale spojili sme sily a dali veci do poriadku, všetko bolo lepšie.

Jasné, aj dnes sa občas prevrátia oči a pokritizuje organizácia detských prác. Veď jeden robí stále to, druhý nič. A čo ja na to? Mlčím. Pretože aj deti majú právo na svoj názor. Ale to neznamená, že ho zmením. A za každé väčšie upratovanie sa ako rodina odmeníme večerom pri filme či spoločne stráveným časom niekde vonku. Je to skvelé a takto sa na jarné či predvianočné upratovanie celkom tešíme.“

Ako začať?

Malé deti rady pomáhajú pri prácach, ktoré vidia robiť svojich rodičov. V kuchyni vám pomôžu očistiť mrkvu, v kúpeľni dať do práčky oblečenie určené na pranie, v spálni prezliecť posteľnú bielizeň. Spočiatku je dobré ukazovať domáce práce ako hru a prispieť do nej humorom a dobrou náladou. A samozrejme, pochvalou. Skladanie oblečenia, upratovanie hračiek a všetky stereotypné povinnosti sa deťom robia oveľa ťažšie. Preto najmä predškoláci ocenia, ak im rodičia podajú pomocnú ruku a nebudú ich v podvečer, keď sa vrátia zo škôlky či ihriska unavení, kritizovať za lenivosť a neporiadnosť. Nakoniec, aj nám dospelým sa vždy nechce. Umením je premôcť sa – a to chceme naučiť aj naše deti.

Autorka: Marcela Beňová