Tradície. Slovo, ktoré sa skloňuje predovšetkým v predvianočnom čase. Sú tradície, ktoré sa k nám dostali generáciami, napríklad každoročná jedlička a kapor na štedrovečernom stole. A potom sú tradície, ktoré patria len a len nám. Či si to uvedomujeme alebo nie, tvoria dôležitú súčasť nášho rodinného života a najmä pre naše deti majú obrovský význam.
Stalo sa to minulý rok jednej kamarátke. Celý rok poctivo šetrila, aby mohla na konci roka utiecť pred vianočným zhonom pod palmy. Povedala si, že konečne chce sviatky bez zdobenia, varenia, upratovania a nervov. Veď deti milujú vodu, kúpania a zážitky sú najkrajšie dary.
Preto nevedela pochopiť, keď sa jej šesťročné a štvorročné šidlá na pláži rozplakali, že chcú stromček, darčeky a kapra so šalátom, ktoré dovtedy vehementne odmietali. Tento rok sa rozhodla staviť na klasiku. Zaplatila dvom študentkám za upratovanie, každý dostane po jednom darčeku a pred stresom zdúchnu na silvestrovskú chatu. Zapovedala sa, že o tradície svoje deti viac nepripraví.
Tradície v rodinnom živote
Zdá sa vám to ako ľahká otázka? Veď tradície sú zvyky, ktoré opakujeme rok čo rok, a ktoré vytvárajú akúsi neviditeľnú spojku s minulosťou a budúcnosťou. Najmä tie príjemné, ktoré nás s deťmi čakajú rok čo rok, a na ktoré sa tešíme práve pre spomienky, ktoré zo sebou prinášajú.
Kým my dospelí túžime po vytrhnutí z každodennosti a stereotypu, naše deti naopak milujú rytmus, pravidelnosť a to, že presne vedia, na čo sa tešiť.
Tradície pomáhajú deťom vytvárať a upevňovať rodinné zázemie, prinášajú pocit bezpečia sú to poklady, ktoré si každý z nás prenesie do vlastnej rodiny.
Upracte si vo zvykoch
Najmä čase Vianoc je ideálny čas upratať si v tradíciách. Ponechajte si tie, ktoré vy aj deti máte radi. Naopak tie zbytočné, zaťažujúce váš čas i rodinný rozpočet, vyhoďte. My sme napríklad zrušili tradičné nákupy darčekov a nezmyselné zásobovanie potravinami.
Namiesto toho, aby sme v decembri zúfalo behali po obchodoch a míňali posledné drobné na veci, ktoré nakoniec ostanú v kúte, kúpime dve pekné hračky pre každé dieťa už v novembri. Naši najmenší vedia, že pod stromčekom nenájdu supermarket a nevadí im to. To isté platí pre desať kíl pomarančov a tonu orieškov. Zrušili sme aj sledovanie „tradičných“ rozprávok. Nemám proti nim nič, ale vidieť českú Popolušku tridsiaty raz neprospieva ani mne, ani deťom.
Namiesto nákupného ošiaľu, podčiarkovania v televíznom programe a varenia do Nového roku si počas sviatkov užívame také naše tradície.Ako je to u nás?
Prvého decembra začíname pripravovať adventný veniec. Vyberieme sa do lesa, odkiaľ si prinesieme trochu ihličia, omrznutých šípok a zopár šišiek. Pridáme štyri čajové sviečky a je to.
Potom sa už tešíme na Mikuláša, ktorý do čižmičiek nosí darčeky nielen deťom, ale aj rodičom. Väčšinou čokoládového panáka, mandarínky a zopár drobností. A ak ste sa zľakli, že namiesto obchodov sedíme doma, ubezpečujem vás, že nie.
Máme aj malú cestovateľskú tradíciu. Rok čo rok sa vyberieme kúsok za hranice na vianočné trhy. Minulý rok sme sa zamilovali do tých vo Viedni. Tento rok nás čaká Budapešť a ten budúci, veríme, Salzburg. Nechodíme nakupovať, ale nasýtiť očká, brušká, spraviť fotku pod vianočným stromčekom a popri tom pozrieť krásy mesta.
Nové a ešte novšie ozdoby na vianočný stromček nekupujem. Deti majú rady usušené kolieska pomaranča a zavesené medovníky, ktoré pečú s ocinom vždy druhú adventnú nedeľu. Ja nepečiem, do krabičky kúpim zopár sladkých krémových zákuskov a k tomu balík mandlí a fíg.
Posledné dni pred sviatkami netrávime horúčkovitým upratovaním. A už vôbec nie zdobením. Najkrajšou ozdobou je vianočným stromček, ktorý si, podľa rodinného zvyku z mojej strany rodiny, ozdobíme večer pred štedrým dňom. Na police v knižnici zavesím dve čižmy – dar od starkej pre deti. Moja kamarátka zas okrem stromčeka nič nechystá. Zavesí na okná svetielka a jej syn fixkou na sklo vymaľuje celé okno vianočnými motívmi.
Jednou z tradícií, ktoré sa u nás udržali, je kapor vo vani, ktorého chodia deti obzerať a o ktorého sa starajú, až kým si ho nevezme na starosť muž. Každoročným zvykom je aj pozývanie rodinných známych na predvianočné posedenie. Vtedy pripravím horúcu čokoládu, zimnú pizzu s tekvicou, baklažánom a syrom a uvaríme cestoviny v tvare stromčekov a hviezdičiek.
Ako sa vyhnúť otravným tradíciám
Ako dieťa som neznášala dve veci – to, ako si ľudia dokázali ihneď po štedrej večery a rozbaľovaní darčekov sadnúť k televízia a namiesto rozhovoru či spoločných hier sledovať zbytočný program. Tou druhou boli nekonečné nanútené stretnutia s príbuznými, ktoré nikomu nič neprinášali. Ako dieťa som tieto veci vnímala veľmi citlivo. Preto sa ani jednej z nich tie moje nemusia obávať.
Namiesto klasických rozprávok hráme spoločenské hry, čítame knihy, ktoré sa objavili pod stromčekom a testujeme nové hračky. Na balkóne zapálime prskavky a užívame si tichú radosť vianočného večera. Televízor, myslím, počká. Pokiaľ ide o návštevy, v rodine sa stretávame naozaj len s tými, s ktorými sa vidieť chceme. Vzdialené sesternice, babky na opačnej strane republiky a podobní „občasníci“ počkajú.
Namiesto toho pozveme kamarátov s deťmi na punč. Decká sa hrajú pod stromčekov, ukazujú si navzájom darčeky a my ich fotíme. Okrem posedávania sa chodíme prechádzať zasneženým mestom a nazeráme do okien, kto má aký stromček. Každý rok sa vydáme pozrieť betlehem, či už v kostole alebo na námestí v niektorom blízkom meste. Nakoniec, o tom sú Vianoce. Doma čítam deťom príbeh o narodení Ježiška, ten si vypočujú rady. Skúšam to aj s Vianočnou koledou od Dickensa, ale od tej vždy utečú. Vždy si poviem: Snáď o rok! No a klzisko! Na to sa tešíme každú zimu.
Pre niekoho nudné, pre niekoho trochu iné, ale sú naše. Tradície, s ktorými vyrastajú moje deti, a ktoré ich formujú, ako verím k úprimnej radosti z Vianoc a zo spoločných chvíľ s rodinou. Preto sa na ich dodržiavaní dávam rok čo rok záležať.Marcela Beňová
