Maria Montessori – žena, ktorá zmenila pohľad na deti

Malý nábytok prispôsobený deťom, pohyb po triede či práca aj na zemi. Vnímanie detí ako ľudských bytostí, ktoré si zaslúžia rovnocenný prístup ako ktorýkoľvek dospelý. Veci dnes pre nás bežné boli v minulosti veľkou revolúciou v zmene postoja k týmto malým tvorom. Priniesla ho svetu talianska lekárka, trikrát nominovaná na Nobelovu cenu, Mária Montessori. „Detstvo je nevyčerpateľný zdroj nádeje,“ tvrdila.

Aký mala život táto obdivuhodná žena?

Maria Montessori sa narodila v roku 1870 v prímorskom mestečku Chiaravalle neďaleko San Marina. Jej otec pracoval ako štátny úradník, matka bola vzdelaná liberálna žena. Mária už na strednej škole prejavila veľkú usilovnosť a bolo zjavné, že sa z nej nestane matka v domácnosti venujúca sa domácim prácam. Študovala totiž, na tú dobu celkom nezvyčajne, strednú školu s technicko-prírodovedeckým zameraním.

Na fotke šestnásťročná Mária to nemala ľahké. Vybrala si profesiu nevhodnú pre ženy.

Predtým, než sa jej podarilo dostať na medicínu, získala univerzitný diplom z matematiky, fyziky a prírodných vied. Napokon v roku 1896 ako prvá žena v Taliansku ukončila na univerzite v Ríme medicínu, a to doktorátom z psychiatrie. Špecializovala sa na detské nervové choroby. Už vtedy bola známa po celej krajine.

Je prirodzené, že sa venovala i právam žien. Na prelome 19. a 20. storočia ženy nemohli voliť, nieto ešte študovať niečo iné ako pedagogiku. Mária Montessori si musela svoje postavenie v lekárskych kruhoch ťažko vydobyť a odpracovať dvojnásobne než jej mužskí kolegovia. Kto iný, ako jedna z prvých doktoriek, reprezentovala táto mladá žena Taliansko na Medzinárodnom kongrese za práva žien v Berlíne a presadzovala rovnaké platy pre ženy ako pre mužov. O Márii Montessori sa vtedy hovorilo po celej Európe.

Intenzívne študovala i prednášala.

Po skončení školy získala miesto asistentky chirurgie v miestnej univerzitnej nemocnici. Zároveň mala lekársku prax, vypomáhala v detskej a ženskej nemocnici, starala sa najmä o chudobných, a robila výskum na psychiatrickej klinike. Práve táto práca podnietila jej hlboký záujem o potreby detí so špecifickými poruchami učenia. Navštevovala aj ústavy pre mentálne zaostalých a tam často pozorovala deti s rôznymi stupňami postihnutia hladné po podnetoch. Montessori začala študovať postupy podporujúce ich duševný rozvoj. Niektoré z týchto detí zobrala na psychiatrickú kliniku, sledovala ich a prišla na to, že každý človek má sklon k vývinu a že aj postihnuté deti sú vzdelávateľné.

Zázračné deti

Skúmala preto rôzne metódy, a to najmä dvoch francúzskych lekárov Jean – Marca Itarda a Edouarda Séguina. Tí vyvinuli pomôcky na rozvíjanie zmyslového vnímania a motorických schopností, ktoré Montessori neskôr sama zdokonaľovala a prispôsobovala potrebám detí. Pozorovala deti pri práci a takto upravený materiál sa stal základom celej montessori pedagogiky.

Pomôcky zdokonaľovala podľa potrieb detí.

V roku 1900 vznikla tzv. Ortofenická škola s 22 žiakmi, Montessori bola jej spoluriaditeľkou. Choré deti sa vďaka jej prístupu naučili čítať a písať. Mária Montessori ich priviedla k štátnym skúškam a jej hendikepovaní žiaci ich zvládli rovnako ako bežné deti. To bolo pre verejnosť fascinujúce. Ak postihnuté deti dosiahli také úžasné výsledky, čo môžu dosiahnuť za pomoci novej pedagogiky a revolučného prístupu k výučbe tie zdravé?

Rok 1907 sa stal prelomovým. Vtedy Mária Montessori založila prvú materskú školu alebo ako to volala ona „Dom detí“ (Casa dei bambini). Bolo to v chudobnej časti Ríma a škôlku navštevovali nevzdelané zanedbané deti, z ktorých by bez jej pričinenia s veľkou pravdepodobnosťou vyrástli kriminálnici bez budúcnosti. Deti pracovali s montessori materiálom, ktorý zaviedla už v škole s postihnutými. Okrem klasických hračiek, pasteliek a papiera na kreslenie si mohli vyberať z činností praktického života a aktivít so senzorickými materiálmi. Výsledky boli úžasné. Deti si samé vyberali pomôcky, práca s nimi ich napĺňala, začalo sa meniť ich správanie, boli pokojnejšie, sústredené, priateľské. Postupne im prispôsobili prostredie, aby mohli byť samostatné a nie odkázané na pomoc učiteliek. Už päťročné deti vedeli čítať a písať. Nikto ich neučil poriadkumilovnosti a trpezlivosti, menili sa samé od seba. Získali prirodzenú sebadisciplínu. Spôsobilo to veľký rozruch, do škôlky chodili návštevníci z Talianska i celého sveta na exkurzie. Nastal zlom v názoroch vtedajšej spoločnosti na výchovu a učenie detí. Ako zdôrazňovala Mária Montessori, vzdelávanie detí je prevenciou proti kriminalite.

Montessori pedagogika sa začala šíriť do celého sveta.

Montessori mánia

Už o rok na to fungovalo päť ďalších škôlok, štyri v Ríme a jedna v Miláne. Ďalšie sa začali transformovať vo Švajčiarsku. Nastalo šírenie nového vzdelávacieho prístupu. Krátko na to vydala prvú knihu, ktorá sa preložila do dvadsiatich jazykov a putovala po celom svete. V Amerike bola bestsellerom populárnej náučnej literatúry.

Nevídaný úspech zaujal krajiny naprieč celou planétou.

Nastalo obdobie veľkej expanzie. Montessori spoločnosti, vzdelávacie programy a školy ožili po celom svete: v Paríži, vo veľkých mestách Západnej Európy, plánované boli v Argentíne, Číne, Japonsku, Indii, Mexiku, Kórei, Sýrii či na Novom Zélande. Dokonca v Londýne, Johannesburgu, Ríme a v Štokholme prijali jej metódu do svojho verejného štátneho školského programu. Mária Montessori sa upriamila na prednášanie, školila učiteľov v Amerike, Veľkej Británii a po celej Európe. Dosahovala množstvo úspechov a ocenení, o ktorých by sa dala spísať celá kniha.

Materiály a postupy montessori pedagogiky sú nadčasové.

Prvá svetová vojna rozmach utlmila. Mária Montessori žila a pracovala najmä v Španielsku, neskôr i v Holandsku, kde existovali prvé šesťročné školy, ďalšie zakladali v Nemecku. Nástup fašizmu bol ale zdrvujúci. Mussolini zavrel všetky montessori školy v Taliansku, rovnaký osud ich čakal vo Francúzsku či Nemecku, kde dokonca pálili jej knihy a podobizne. Vychovávanie slobodných a nezávislých jedincov sa nezlučovalo s fašistickou predstavou o pokore a uniformnosti. Mária Montessori musela opustiť aj svoj domov v Barcelone, ušla do Holandska, kde už jej metódou pracovalo necelých 200 škôl. Odhodlaná Montessori za krátko odišla do Indie, kde sa stretla s Mahátmá Gándhím. Bolo to v roku 1939 a zastihol ju tam začiatok druhej svetovej vojny. V Indii napokon ostala celých sedem rokov, vyškolila tisícku učiteľov a rozvinula takzvanú kozmickú výchovu. Po odchode z Indie ešte cestovala a prednášala, v roku 1950 sa natrvalo vrátila do Európy. O dva roky neskôr zomrela v holandskej dedinke Nordwijk–aan–Zee, kde je aj pochovaná.

Mária Montessori na fotografii v roku 1951.

Osobná obeta

Maria Montessori priniesla svetu úplne nový prístup k deťom. Dovtedy boli bežne vychovávané autoritatívne, direktívne, považované za menejcenné, nedokonalé stvorenia. To ona odhalila ich potenciál samovzdelávania. Táto pokroková odborníčka videla v deťoch šancu sveta na budúcnosť a život v mieri. Šancu, že deti, ktoré vyrastú a raz sa stanú lídrami, budú rešpektujúce, tolerantné a rozhodnuté konať vo viere dobra pre seba i celú našu planétu.

Talianska lekárka verila, že deti sú nádejou pre budúcnosť.

Svojmu posolstvu však priniesla aj veľkú osobnú obetu. Niekoľko rokov pred otvorením prvej škôlky sa jej narodil nemanželský syn Mário zo vzťahu s kolegom lekárom. Mária Montessori nikdy nesúhlasila s vydajom, ako manželka a matka by podľa spoločenských konvencií musela ostať v domácnosti a opustiť svoje zamestnanie. Ostala tak slobodnou matkou, čo bolo tiež neprijateľné. Jej syna preto prvé roky vychovávali pestúni na vidieku. Až neskôr si ho vzala k sebe a on ju sprevádzal pri jej práci. Mário a neskôr jeho dcéra Renalidine ďalej šírili montessori pedagogiku aj po Máriinej smrti prostredníctvom Medzinárodnej asociácie Montessori (AMI), ktorá má pobočky po celom svete.

Maria Montessori bola za svoju prácu a šírenie humanizmu trikrát nominovaná na Nobelovu cenu za mier.