Neurologické výskumy potvrdzujú to, čo Mária Montesssori pred viac ako sto rokmi vypozorovala pri každodennej práci. Vzdelávanie, ktoré v sebe zahŕňa nielen memorovanie, ale aj motoriku: prácu prstov a pohyb rúk, vytvára v mozgu nezmazateľnú stopu.
Zapojením zraku, sluchu a pohybu sa dieťa učí rýchlejšie a narozdiel od bifľovania bez pochopenia si pamäť všetko naučené ukladá. Zapojenie hlavy a rúk do procesu učenie nie je žiadna pedagogická novinka. Práve naopak, ide o primárny druh učenia, ktorý je človeku od narodenia prirodzený. Čo to znamená?
Spoznávať svet vlastnými rukami
Predstavte si malé bábätko. Kým ešte nemá dostatočne vyvinutý zrak ani sluch, jeho hlavným spojením so svetom sú vlastné ruky. Zviera podaný palec, hračku, naťahuje sa za vlasmi, všetko čo chytí, dáva do úst. Blízko maminej tváre okamžite natiahne ruky, akoby to bol reflex. Keď trochu podrastie, neotvorí knihu, aby nasávalo vedomosti o svete (jedine, že by chcelo vytrhávať strany a krčiť papier).
Dieťa sa potrebuje vecí dotýkať. Berie ich do rúk, obzerá a prevracia. Keď od rodičov započuje slovo, ktoré pomenúva predmet, donekonečna ho opakuje. Rodičia už možno prevracajú očami a nechce sa im po stý raz opakovať: „Koník. Bábika. Čiapka.“
Ale u dieťaťa sa deje niečo veľmi dôležité. V jeho hlávke sa týmto spôsobom vytvárajú denne tisíce spojov, bohatá neurologická sieť, ktorá utvára jeho predstavu o svete naokolo. Nečudo, že učenie je pre dieťa také dôležité, zábavné a nevie sa ho nasýtiť.
Spoznáva, objavuje, rastie. Z drobných prepojení sa stávajú doslova brázdy, novinky a donedávna neznáme veci sa menia na samozrejmosť a súčasť jeho života. A stále prichádzajú nové a nové podnety. Dieťa je neustále v pohybe, pretože sa už učí nielen rukami, ale celým telom.
Pozorovali ste niekedy dieťa, ktoré sa učí chodiť? Najprv sa potrebuje naučiť sedieť, musí udržať rovnováhu, až potom sa postaví a skúša prvé nesmelé kroky. Pomohlo by mu, keby si o kráčaní predtým prečítalo príručku? Alebo keby zaňho chodili rodičia? Nie.
Dieťa pri učení potrebuje dve veci: vlastnú skúsenosť získanú opakovaným pohybom a možnosť pozorovať ostatných dospelých, ktorí pobehujú okolo. A rovnako, ako sa dieťa učí chodiť, sa môže naučiť čokoľvek. Pomocou pohybu v Montessori pedagogike môže dieťa zvládnuť čítanie, písanie aj počítanie.
Zázrak menom zrkadlový neurón
Už Mária Montessori predpokladala, že pre detský mozog je dôležitá imitácia, že má schopnosť reagovať na odpozorované úkony a napodobniť ich – rovnako ako zrkadlo. Dnes už vieme, že je to pravda, zrkadlové neuróny sa nachádzajú za čelným lalokom, a majú ich nielen ľudia, ale aj niektoré zvieratá.
Mária Montessori urobila s deťmi jednoduchý pokus. Nechala niektoré deti pozorovať iné, ktoré pohybovali blokmi veže.Po niekoľkých razoch deti hru zvládli bez vyskúšania. Pozorovaním sa vytvorilo neurologické spojenie a deti reagovali rovnako ako ich hrajúci sa rovesníci. Naučili sa zvládnuť hru obyčajným sledovaním ostatných.
Zrkadlový neurón nám nepomáha len pri učení. Je dôležitou súčasťou nášho chápania sociálneho sveta. Riešenie konfliktov, vzťah k iným, niektoré emočné reakcie či empatia – náš sociálny a emocionálny svet v značnej miere určujú zrkadlové neuróny.
Tie nám pri problémoch reflektujú odpozorované správanie našich najbližších, a nútia nás reagovať rovnako. Kričíte pri hádke tak, ako to zvykla robiť vaša mama? Alebo sa stiahnete a nekomunikujete ako otec? K reakcii vás vedie práve zrkadlový neurón. Ak by ste teda niekedy chceli svoje správanie zmeniť, prvým krokom je identifikovať, čo konkrétny zrkadlový neurón odráža, teda impulz, ktorý vás k neželanej reakcii vedie.
Zrkadlové neuróny majú obrovskú schopnosť zapamätať si silné zažité emocionálne momenty. Veľmi výrazne reagujú na bolesť. Ak sa napríklad dieťa v detstve zľakne susedovho psa, ktorý naňho nepriateľsky šteká spoza plota, môže sa stať, že sa psov bude báť celý život.
Zrkadlový neurón môžeme aktívne používať vo výchove. A to práve dennodenným pozitívnym príkladom a motiváciou. Ak vždy po večeri odložíme špinavé taniere do umývačky, umyjeme jedálenský stôl a pred spaním si zahráme partičku dámy, budeme viesť deti k tomu, že poriadok je prirodzená súčasť života, ktorá zároveň prináša niečo príjemné. V tomto prípade spoločný rodinný čas.
Mnoho poriadkumilovným mám sa čuduje, prečo si ich potomkovia nedokážu po sebe nikdy upratať, keď im idú náležitým príkladom. Tu opäť pracuje zrkadlový neurón. Ak sa neustále nabádanie k poriadku spája s manipuláciou, hádkami, krikom a škriepkami, pri pohľade na vysávač sa teenagerovi vynorí nie príjemný spoločný večer s rodičmi, ale večne rozčúlená a nervózna mama. A vysávanie koberca radšej nechá tak.
Všetko je v hlave
Sieť nervových spojení určuje spôsob, akým sa dívame na svet okolo seba. Čím je pevnejšia, tým sú naše schopnosti, vedomosti a zvyky silnejšie. Vďaka najnovším poznatkom neurológie môžeme s úžasom pozorovať silu ľudskej mysle. Prirodzené učenie pomáha deťom naberať vedomosti a väčšou ľahkosťou a radosťou, hĺbkou a záujmom.
Nebojme sa teda využívať ho aj cielene. Sila rúk a model správania a konania, ktorý poskytneme zrkadlovým neurónom, pomôžu deťom učiť sa rýchlejšie, kvalitnejšie, no najmä tak, ako ich na to príroda pripravila.
Autorka: Marcela Beňová