Múdry telefón sa stal súčasťou našich životov. Bez neho nemôžeme ísť do práce, po deti do škôlky, na nákup (čo ak by si muž po ceste na dačo spomenul), na svadbu (treba fotiť nevestu). Vídať ho nielen v našich rukách, ale aj v rukách detí. Zahľadené do blikajúcich obrazoviek sledujú rozprávku, hrajú hru a uteká im detstvo.
Mobilová rodinka
V čakárni nemocnice som mala nedávno zaujímavý zážitok. Mama čakala, kým jej sestra vypíše recept a odporučí termín. Medzitým jej dve deti sedeli každé z jednej strany a ťukali do telefónu. Rovnako aj ona. Minúty plynuli a rodinka ani na chvíľu nezdvihla hlavu od svojich elektronických spoločníkov.
Na jednej strane som tú ženu chápala. Ako dlho bežná mama vydrží, kým ju deti ťahajú za sukňu, zasypávajú otázkami a stále niečo vyžadujú (najčastejšie našu pozornosť)? Na druhej strane sa mi v hlave objavil známy varovný výkričník.
Dievčatko malo v ušiach slúchadlá a nad mobilom sedelo zhrbené v polohe, ktorá by sa detským pediatrom sotva páčila. Chlapec nervózne ťukal na displeji a kopal popri tom do nohy lavičky, na ktorej rodinka sedela. Mamina rolovala obrazovku svojho telefónu, očividne zaujatá niečím iným. Keď konečne sestra priniesla papiere, na ktoré čakali, všetci traja vstali a začali sa obliekať. Oči mali unavené, akoby niekoľko hodín ťažko pracovali, plecia hrbené, tváre zamračené. Cestou z čakárne ticho zamrmlali na pozdrav a zmizli.
Keď rozprávka nie je rozprávka a hra nie je hra
Mne však ani po niekoľkých dňoch neschádzali z mysle. Stále sa mi vybavovali ich skleslé pohľady. Z jednoduchého dôvodu. Rozprávka, hra a kontakt s priateľmi by nás mali povzbudiť. Rozosmiať. Spríjemniť deň. Mali by sme byť veselší, spokojnejší, oddýchnutí. To všetko nám mobil a všade dostupný internet berú. A nielen nám, ale aj našim deťom.
Pexeso v telefóne môže trénovať pamäť, ale nikdy nenahradí čas, ktorý obetujeme a rozložíme na stole papierové obrázky. Ten čas, keď dieťa našlo dvoch rovnakých motýľov, keď si „nevšimneme“ pár, aby ho vzápätí objavila naša ratolesť. Pretože to je hra, keď sa dieťa učí počkať, kým jeho súper premýšľa, ustúpiť, prehrať, zabojovať, vydržať v hre do konca. Učí sa komunikovať, zapájať sa a získava spomienky na celý život. Podľa mňa sú to oveľa väčšie benefity než mobilom trénovaná pamäť.
A rozprávka? Rozprávky patria k najkrajším zážitkom, ktoré dieťaťu dávame. Sú studňou múdrosti, rovnaké príbehy sa v obmenách nesú už celé generácie. Čítanie rozvíja v každom smere, buduje vzťah a patrí medzi najobľúbenejšie rituály v detskom svete. Kreslená rozprávka v telke v sobotu večer nemusí byť tiež na škodu. Pukance, vlnená deka a pekný príbeh, o ktorom sa môžu rodičia aj deti porozprávať, sú krásnou rodinnou chvíľou, kde rastie vzájomná súdržnosť. Môže takýto čas nahradiť kreslený seriál pochybnej kvality v telefóne, ktoré dieťa vždy po pár minútach prepne na iný, lebo sa nedokáže dostatočne dlho sústrediť?
Najväčšie riziko však predstavujú sociálne siete. Nie pre oči, ktoré sú už v skorom veku preťažené a unavené, ale pre detské myšlienky. Odpisovanie na správy vytláča skutočnú interakciu, dieťa stráca schopnosť sústrediť sa, môže selektovať, čo ho zaujíma a čo nie, čím vlastne stráca kontakt so skutočnou realitou.
Z priateľov sa stávajú pseudopriatelia, preto už deti na základnej škole pociťujú nedostatok vzájomnej blízkosti, nepestujú si humor, schopnosť počúvať a nevedia sa vyjadrovať, nemajú priestor na prežívanie emócií. Napriek tomu, že skutočný, živý a občas aj nepríjemný kontakt s okolím je základom našej spokojnosti a zmyslu života.
Obmedziť, zakázať či…?
Väčšina rodičov samozrejme vie, že deťom, malým aj veľkým, mobily do rúk nepatria, alebo len vo veľmi obmedzenej miere. Ako však nastaviť správnu hranici a vysvetliť dieťaťu, že to, čo môžu všetci, ono nemôže? Mnohí rodičia zabúdajú na to, že najväčšiu hodnotu má ich vlastný príklad. Otec s mamou disponujú obrovskou silou, oveľa väčšou, než si myslia. Deti ich príklad vidia a podvedome ho napodobňujú, a to aj vtedy, keď sa proti nemu navonok búria.
Nám rodičom teda neostáva iné, než zavrieť dôležité informácie na Instagrame a facebooku a urobiť prvý krok smerom k deťom. Odloženie telefónu sa zrejme na začiatku nestretne s vrelým prijatím, každý ďalší raz bude o niečo lepší. Po pár dňoch či týždňoch prestanú deti mobil vnímať ako nevyhnutnú súčasť voľného času a ich myseľ začne prirodzene hľadať iné formy zábavy.
Môže to fungovať
Pred niekoľkými dňami som sa u lekára s deťmi ocitla aj ja. Opäť sa mi vybavila rodinka s telefónmi v rukách a uvedomila som si, aké ťažké je „neodložiť“ čas, ktorý venujem deťom, na neskôr. Najmä keď väčšina malých návštevníkov v ordinácii držala svojho elektronického kamaráta v rukách a ich rodičia takisto. Moje deti, naučené na to, že sa musia nejako zabaviť, pohľadali letáčiky z lekárne, ktoré nájdete v každej ordinácii, a začali sa hrať.
Najprv na poštárov, ktorí po čakárni roznášajú listy, potom trpezlivo „čítali“ jednotlivé obrázky. Chvíľu sa hrali na sestričky, a keď ich to prestalo baviť, začali sme z letákov stavať čapice a lodičky. Deti dokonca popustili uzdu svojej fantázii a tvarovali akési zvieratká.
Nemali sme pri sebe knižky, hry ani detské časopisy. Deti sa však aj bez nich zorientovali a objavili vlastné aktivity. Nie je to preto, lebo sú múdrejšie a tvorivejšie ako iné deti. Ale preto, lebo ich pozornosť a detskú hravosť nepohlcuje žiadna moderná technológia. Vziať deťom telefón z ruky totiž znamená otvoriť im nové dvere, ktoré raz v živote budú potrebovať. Nielen na to, aby sa zabavili v ordinácii lekára.
