Jednotky a päťky, posielanie za dvere, poznámky v žiackej knižke, ale ani ódy na šikovnosť či prílišné pochvaly v montessori pedagogike nenájdete. Prečo? Ako to môže bez týchto tradičných výchovných praktík fungovať? Montessori chce, aby dieťa pracovalo samo pre seba a nie za odmenu. Zameriava sa preto na vnútornú motiváciu. Vy ale predsa svoje deti ľúbite a chcete ich pochváliť! Ako teda na to?
Malý Einstein a vzorná žiačka
Prečo je nechválenie také dôležité? Veď pochvaly povzbudzujú, ukazujú, čo je správne, dávame ich, lebo chceme druhých potešiť a sú preto dobré, dvíhajú sebavedomie… Alebo nie?
Čím sú deti menšie, tým menej chválenie potrebujú. Do veku troch rokov ich k skúmaniu sveta poháňa absorbujúca myseľ, samé sa aktivizujú k činnosti. Túžba pracovať vychádza z ich vnútra a je našim cieľom to tak udržať.
Hoci rodič vníma každý malý pokrok svojho dieťaťa ako veľký úspech, radujme sa s ním najmä vo svojom vnútri. Dieťa v tomto veku nepotrebuje naše potvrdenie, že: je úžasné, najšikovnejšie na svete, poslušné dievčatko, statočný chlapček, že hrá na xylofóne ako hotový virtuóz, krásne polieva tie nádherné kvietky a že tancuje najlepšie spomedzi všetkých škôlkarov. Práve naopak. Pochvaly vytvárajú závislosť na autorite a takíto ľudia sú neskôr ľahšie manipulovateľní. Pochvaly zväčša zovšeobecňujú a nafukujú vlastnosti, nálepkujú svojich adresátov: si šikovnica, hotový Einstein, malá dobrá pomocníčka, vzorný žiak. Keď takéto označenia deťom opakujete, identifikujú sa s nimi a zároveň je na ne vyvíjaný tlak, aby ich napĺňali, aj keď nechcú. Chválenie môže v dieťati vyvolať stres z možného budúceho neúspechu.
Sami pre seba
Práve v predškolskom veku sa učíme najefektívnejšie za celý život. Je preto úžasné, ak si vybudujeme silnú vnútornú motiváciu. „Vnútorná motivácia má silné zdroje v základných ľudských potrebách a tiež v zvnútornených hodnotách,“ stojí v knihe Rešpektovať a byť rešpektovaný od manželov Kopřivových. Znamená to, že robíme veci, aj keď nás nikto nevidí a nekontroluje. Lebo sami chceme, cítime potrebu, vnútorné pnutie. Skvelým príkladom je napríklad toto vystúpenie prvých slovenských absolventiek montessori základnej školy. Tínedžerky, ktoré sa rozplývajú nad radosťou učiť sa.
Práve prílišné chválenie a zveličovanie, neskôr napríklad známkovanie, utláča vnútornú motiváciu a vytvára dieťaťu vonkajšiu. Závislosť na pochvalách rastie priamo úmerne s ich frekvenciou. V montessori pedagogike sa nekritizuje, nehodnotí a chváli len s mierou. Nechceme, aby si navyklo na pochvaly a bez nich sa cítilo neocenené, neschopné, aby potrebovalo uistenie od učiteľa či rodiča, že niečo robí správne. Preto majú montessori materiály vlastnú kontrolu chyby. Keď je už dieťa staršie a práca namáhavejšia, povzbudzujeme ho, ale vyhýbame sa superlatívom. Stále platí, že práca má byť odmenou.
„Naše hry sú navrhované tak, aby dieťaťu umožnili celkom jasne poznať, či spravilo chybu alebo či konalo správne. Dokonca aj maličký dvojročný špunt sa môže takto hrať a získava predstavu o tom, ako opravovať svoje chyby. Tým sa vydáva na cestu k sebazdokonaľovaniu. Každodenným precvičovaním získava stále väčšiu istotu. Nezíska samozrejme pocit, že je už dokonalý, len zisťuje, čo dokáže, a to v ňom vzbudzuje túžbu skúšať ďalšie a ďalšie veci. Mohol by povedať niečo ako: „Nie som dokonalý, nie som všemocný, ale toľko a toľko toho dokážem a dobre to viem. Ešte viem, že môžem robiť chyby, ale dokážem ich tiež napravovať, takže sa nestratím,“ píše Mária Montessori v knihe Absorbujúca myseľ.
Miesto chválenia spätná väzba
Chválenie, odmeňovanie, hodnotenie a kritizovanie druhých sú mocenské nástroje autorít, nadradených osôb vo vzťahu. To rodič má peniaze na sladkosti, učiteľ právo zapísať do klasifikačného hárku jednotku či päťku.
Lenže čo teraz? To už snáď deťom nemôžeme vôbec nič povedať? Vysloviť svoj názor na ich prácu? A čo ak samo príde a pýta si pochvalu?
Prípad, ktorý sa stane nespočetnekrát. Môže to vyzerať aj takto:
Dieťa: „Mami, pozri aký obrázok som nakreslil! Je krásny? Páči sa ti, áno?“
Rodič: „Vidím, že si nakreslil psa. Použil si veľa farieb. Je tam modrá, zelená, žltá… Aká ešte?“
Dieťa: „Červená. Tak páči sa ti?“
Rodič: „Ďakujem, že si mi ho priniesol ukázať. Vyzerá ako naozajstný. Ako susedov Dunčo. Rada si ho pohladkám…“
Ak chceme k dieťaťu pristupovať ako rovnocennému tvorovi a s rešpektom, podajme mu spätnú väzbu. To znamená:
- nikdy nehodnotíme jeho osobu a talent
- zameriavame sa na produkt práce, činnosť alebo správanie
- spätná väzba môže byť pozitívna aj negatívna
- môžeme oceniť, čo dieťa spravilo (zarecitovala si to celé bez zaváhania, musela si sa dlho pripravovať)
- vecne popisujeme situáciu (vidím, že si sa sama obliekla), predmet
- miesto klišé „To je krásne!“ sa jednoducho zamyslíme
Dôsledky odmien a pochvál
- Deti pracujú, len to „výšky“ odmeny. To znamená, že keď na jednotku stačí prečítať päť strán knihy a napísať z nich obsah, prečítajú naozaj len päť.
- Verejné a prílišné chválenie demotivuje. Napr. učiteľka pred triedou pochváli Lucku za skvelý sloh a jej prácu pripne na nástenku na chodbe, kde ju vidí celá škola. Takéto konanie demotivuje po A. ostatných spolužiakov, ktorí si z vyzdvihovaných detí zvyknú uťahovať, po B. samotnú Lucku, ktorá teraz cíti tlak a očakávanie na jej ďalší výkon. To môže viesť až k utlmeniu, prerušeniu či úplnému ukončeniu činnosti.
- Očakávania detí rastú. Ak za umytie riadov už raz dostali 50 centov, o pár týždňov budú žiadať euro. Bez odmeny nebudú chcieť umývať riady vôbec.
- Je veľmi pravdepodobné, že deti budú robiť činnosť, za ktorú dostávajú odmenu len vtedy, keď bude na blízku mama alebo otec, resp. učiteľ.
- Odmeny vytvárajú závislosť – spomeňte si na to vždy, keď budete od dieťaťa počuť: „Čo za to?“
- Odmeny ničia vnútornú motiváciu.
- Pochvala a odmena sa stávajú cieľom, nie činnosť samotná. Deti sa menia na zberateľov známok.
To všetko však neznamená, že si dieťa nemáme všímať. Ignorancia je jeden z najhorších prístupov. Každý potrebuje ocenenie, reakciu od blízkych, pocítiť záujem. Ale nezabúdajme, že niekedy stačí naozaj len úsmev.
„Tak sa rodí rozvážnosť, skúsenosť a pocit istoty, čo je veľmi dobrá výbava pre cestu životom. Dať dieťaťu pocit istoty nie je také jednoduché, ako by sa mohlo zdať. Rovnako tak nie je jednoduché priviesť dieťa na cestu k sebazdokonaľovaniu. Hovoriť deťom, že sú chytré, nešikovné, bystré, hlúpe, dobré alebo neposlušné je nepoctivá hra. Dieťa musí samo spoznať, čo dokáže a je nesmierne dôležité poskytovať mu nielen možnosti vzdelávania, ale aj prostriedky, ktoré mu ukážu, aký chýb sa dopúšťa,“ napísala Mária Montessori.
–
Autorka: Lenka Straková
Zdroj: M. Montessori: Absorbujúca myseľ; A, Kopřiva, J. Nováčková, D. Nevolová, T. Kopřivová: Rešpektovať a byť rešpektovaný
Foto: www.flickr.com/photos/41423390@N00/8214025899/in/photostream/
www.montessoricentenary.com
