Mária Montessori sa narodila 31.8.1870 v Taliansku. Ako prvá žena v Taliansku vyštudovala medicínu s vynikajúcimi výsledkami. Už popri štúdiu dostala pozíciu asistenta v nemocnici, a ďalej sa vzdelávala v oblasti detskej medicíny a psychiatrie a okrem mnohého iného sa stala expertkou na detské choroby. O svojich pacientov sa starala s plným nasadením a nad rámec svojich povinností nielen ako lekárka, ale aj ako ošetrovateľka.
Zaujímali ju slabomyseľné deti, ktoré tam boli poslané školami alebo rodinami s tým, že sú nevzdelávateľné. M. Montessori často fascinovane pozorovala tieto deti a prišla na myšlienku, že týmto deťom chýbajú podnety, impulzy, zážitky, niečo čoho by sa mohli dotknúť a vnímať všetkými zmyslami. Niektoré deti vzala na kliniku a ich pozorovaním prišla na myšlienku, že každý človek má sklon k vývinu. Rovnako aj postihnuté deti sú vzdelávateľné, pokiaľ sa k nim pristupuje s pomôckami.
V roku 1907 bola otvorená prvá materská škola – Dom detí pre 50 zanedbaných detí vo veku 2-6 rokov. M. Montessori dostala jednu veľkú miestnosť a jednu pomocnú vychovávateľku. Ponúkla deťom činnosti z praktického života, starostlivosť o seba, starostlivosť o okolie a jednoduché cvičenia na rozvoj jemnej motoriky. M. Montessori viedla deti k samostatnosti, pri ktorej súčasne rozvíjajú telesné a duševné schopnosti v kultúrnom prostredí. Vychovávateľka dostala inštrukcie, aby deti nerušila a nechala ich pracovať podľa vlastného výberu. Výsledky boli prekvapivé aj pre samotnú M. Montessori. S deťmi, ktoré navštevovali zariadenie, sa stala zázračná premena.
Pôvodne mrzuté, apatické, neposlušné a deštruktívne deti sa po nejakom čase upokojili, začali sa zaujímať o ponúkanú činnosť a hračky a kreslenie. Výsledky experimentu v prvom Dome detí vyvolali rozruch a spôsobili revolučné zmeny v postoji k dieťaťu a v názoroch na výchovu a vzdelávanie. Niekoľko mesiacov po otvorení Domu detí, začali prichádzať návštevy z celého sveta, aby sa na vlastné oči presvedčili o úspechoch „zázračných detí“ M. Montessori. Nebola to však ani škola, ani metóda, ktorá tento jav vyvolala.
Bolo to vyjadrenie sily malého dieťaťa a odhalením niečoho, čo do tej doby nebolo známe. Prekvapivé bolo, koľko sily také malé dieťa má. Ku každému veku náleží iný spôsob myslenia. Poukázala na skutočnosť, že mladšie deti premýšľajú inak ako staršie. Popri tom bolo preukázané, že malé dieťa má schopnosti, ktoré sa s vekom strácajú. V prvých rokoch života máme veľký potenciál a schopnosti, ktorú sú navždy stratené, pokiaľ im nedáme príležitosť sa rozvinúť. Napr. 14-ročný chlapec má ťažkosti si zapamätať slová, ale 5-ročný chlapec si je schopný zapamätať slová ľahko a s radosťou. Malé deti dokážu urobiť veci, ktoré už staršie deti nedokážu. Deti od narodenia do šiestich rokov majú schopnosť, ktorú my už nemáme, pretože sú vo veku tvorenia.
Ďalším objavom boli senzitívne obdobia – obdobia v psychologickom vývoji, behom nich ma dieťa veľké schopnosti. Od otvorenia prvého Domu detí sa M. Montessori plne venovala pedagogickej, spisovateľskej a prednáškovej činnosti.
Prvá kniha M. Montessori mala názov – Vedecká pedagogika aplikovaná na vzdelávaní v Domoch detí. Keď bolo potrebné preložiť knihu do angličtiny, vydavatelia povedali, že je to strašný názov a je nutné ho zjednodušiť. Nazvali knihu “Metóda Montessori”. Od tej doby vychádzali všetky anglické vydania pod týmto názvom. Samotný názov nevzbudil záujem, no čo záujem vyvolalo bola skutočnosť, že vedecká metóda bola uplatnená vo vzdelávaní.
Metóda M. Montessori je vedecká metóda, ktorá je založená na dieťati samotnom, na jeho pozorovaní a jeho psychológii. M. Montessori objavila, že edukácia je niečo, čo nerobí učiteľ, ale je to prirodzený proces, ktorý sa spontánne rozvíja v každej ľudskej bytosti. Dieťa sa neučí počúvaním učiteľa, ale prostredníctvom skúsenosti, v priebehu ktorej pôsobí na svoje okolie. Individuálna aktivita je faktorom, ktorý stimuluje a vytvára rozvoj.
M. Montessori ako učiteľka pripravila vo vtedajších škôlkach bezpečné prostredie, ktoré pozostávalo z jednoduchého zariadenia. Pri komunikácii s detmi bola stručná a jasná. Dôraz kládla na skutočnosť, aby dieťa nevyrušila pri sústredení a do hry zasiahla len vtedy, ak by si dieťa mohlo ublížiť.
Viedla dieťa na sebavýchovu pri používaní vecí, vôní či poznávaní farieb. M. Montessori zastávala názor, že osobnosť vychovávateľa a učiteľa sa má vyznačovať vysokou odbornosťou a úsilím pomôcť dieťaťu v jeho vlastnom vývoji. Od učiteľa sa vyžaduje empatia, sledovanie a rozvíjane potrieb detí. Na rozdiel od tradičných škôlok sa učiteľova pozícia odlišuje najmä tým, že spočíva v úlohe sprievodcu a pomocníka dieťaťa, ktoré sa učí vlastnou činnosťou prostredníctvom zmyslového vnímania.
V roku 1929 M. Montessori spolu so synom založila Medzinárodnú asociáciu Montessori (AMI) s cieľom zachovania integrity svojej celoživotnej práce a zabezpečenia jej pokračovania aj po jej smrti. Úlohou AMI je nielen organizovanie kurzov, ale aj prepojenie rôznych Montessori škôl na celom svete, riadenie spolupráce nadnárodných združení Montessori, šírenie Montessoriovských myšlienok a informácií o aktivitách hnutia a zároveň ochrana autorských práv na publikovanie kníh a výrobu učebných pomôcok.
M. Montessori v pokročilom veku, ale plná optimizmu opustila kvôli režimu v roku 1939 Európu, a pôsobila v Indii, kde ju zastihol začiatok vojny. Počas vojny bola činnosť Montessori škôl a združení utlmená a niekde aj ukončená. V 50-tych rokoch sa vrátila natrvalo do Európy a v roku 1952 zomrela v holandskej dedinke Nordwijk–aan–Zee. Po smrti prevzal aktivity hnutia syn Mário a neskôr vnučka Renaldine.
